Mierový proces na Blízkom východe: Dohoda z Osla a jej dôsledky

Najvypuklejším politickým problémom počas celej histórie palestínsko-izraelského konfliktu bolo to, že obe strany sa vzájomne neuznávali. Palestínčania považovali židov, ktorí prišli do Palestíny a na časti jej územia vyhlásili izraelský štát, za okupantov bez legitimity. Na zvyšnom území Palestíny zase nijaký arabský štát nevznikol a palestínski Arabi zostali buď na územiach, ktoré sa dostali pod jordánsku a egyptskú správu alebo utiekli do susedných štátov. Palestínčania tak nemali oficiálnu vládu, teda nejaký spoločný výkonný orgán, ktorý by zastupoval ich záujmy. V roku 1964 vznikla Organizácia za oslobodenia Palestíny (OOP), ľudová zastupiteľská organizácia, ktorá združila „palestínske elity“ a v Lige arabských štátov získala kvázi vládny štatút.1 Vedenie OOP sa tým stalo strešným orgánom všetkých palestínskych odbojových a politických skupín. Izraelské vlády legitimitu OOP – ako zástupcu Palestínčanov – nikdy neuznali a dokonca ju považovali za teroristickú organizáciu. Umiernené vyhlásenia vedenia OOP, ktoré odzneli v roku 1988, Izraelu nestačili. K neoficiálnemu vzájomnému uznaniu prišlo až potom, keď si predstavitelia oboch strán sadli za spoločný stôl počas tajných rokovaní v Nórsku.